Subpage under development, new version coming soon!
Subject: the Big Man volume 2: rybar24
pochybujem ze by tolko pytal, ked vedla stoji euro :D
ja mam u neho jedno zadara, tak mozeme, potom pojdeme ku konkurencii :D
chvíľu trvalo prehovoriť rybku na pár rozlúčkových slov, ale už dal :-dDDD
[10:46:52] rybar24: Rozlúčkový list
Žijem si svoj život. Život ktorý mi možno niečo dá a niečo zoberie. Dýcham vzduch a pijem vodu, jem aby som prežil. Ale prečo? Veď som nikto, som iba človek, zrnko v mori, hviezda na nebi. Som bútľavá vŕba, kde sa chodia iní vyplakať. Vŕba ktorá vstrebe všetko, plač, radosť, slová. Aj rany sekerou. Chceš ma zoťať? Nech sa páči. Moje konáre mi ničí vietor a moje listy opadajú každý rok. Ničia ma ľudia, zvieratá, ale stále som ešte tu. A dúfam že tu ešte dáky ten čas pobudnem.
Keď sa prechádzam po ulici, sledujem pohľady ľudí, počúvam ich slová a skúšam rozlúštiť ich myšlienky. Aj oni hodnotia iba zovňajšok. Hodnotia moju tvár, postavu, oblečenie. Vidia človeka. Ale nevidia jeho vnútro. Nevedia aký je, nepoznajú jeho pocity, myšlienky, nepoznajú jeho život. Žijeme v dobe, v ktorej je dôležitejšia telesná krása nad duševnou. Neobliekam sa podľa módnych katalógov a nepoužívam značkové parfumy. Ale mne to nevadí. Nehanbím sa za to, že chodím po ulicu v montérkach, že môj účes je nemoderný. Nemám na tele žiadne tetovanie, nemám v uchu náušnicu, neuznávam pitie alkoholu a čudujem sa ľuďom ktorí fajčia cigarety. Asi som nenormálny, ale je to tak.
Neprispôsobujem sa masám a žijem si svoj život. Preto že pijú všetci okolo mňa, musím aj ja? Ja nemusím. Nehanbím sa za to, keď sa pozdravím staršiemu, prípadne pomôžem prejsť starému človeku cez cestu, pomôžem babičke odniesť nákup, alebo uvoľním miesto v autobuse. Ľudia ma musia brať takého, aký som. A našťastie ma aj tak berú. Či sa im to páči, alebo nie. Jedni mnou opovrhujú a druhí ma chvália
Beriem život taký ako je. Beriem jeho plusy, aj mínusy. Nevraciam sa k minulosti a nerozmýšľam o budúcnosti. A načo? Žijem práve teraz, v reálnom svete. Svete v ktorom nikdy neviete čo bude za sekundu, minútu, hodinu. Padne na mňa klavír, otrávia ma, unesú ma mimozemšťania, prepadnem sa pod zem, znásilnia ma, zrazí ma auto a možno spácham samovraždu? Ale to nevadí. Mám teraz ostať zabarikádovaný v byte, nechodiť von, prestať byť v kontakte s ľudskou rasou? Mám sa uzavrieť sám do seba a mať zo všetkého strach? Žiť v strachu, obavách, v temnote? A načo? Čo by som mal potom zo života? Asi nič. Nie som múdry, ani pekný. Ale som človek. Človek ktorý možno zmení svet, získa Nobelovu cenu, budem slovenským prezidentom, prvým človekom na Plute. Je to smiešne, ale je to možné. Treba snívať. Alebo skončím nezamestnaný, sám, nikto o mňa nezakopne a ani pes po mne nezašteká a na mojom pohrebe bude iba kňaz a hrobári. Ale to nevadí. Dáko skončiť musím.
Už teraz som toho dokázal veľa, sebe aj iným. Niekomu som ublížil, inému som pomohol. Pocítil som lásku, bolesť, sklamanie. Spoznal som ľudí a ľudia spoznali mňa. Nie som už nikto. Zostanú tu po mne stopy, vydýchaný vzduch, slová, myšlienky. Už teraz zostanem v srdciach ľudí. Nie navždy, veď na všetko sa raz zabudne. Ale budem sa snažiť, aby som v nich zostal čo najdlhšie.
Všetci máme problémy. Či už v rodine, v sťahoch, v práci. Zle som zmaturoval, mám zlé vysvedčenie, nespravil som skúšku? Veď všetci nemôžu byt múdry, nepodarilo sa teraz, podarí sa možno o rok. Opustila ma manželka, priateľka mi dala „košom“? Veď koľko ľudí čaká na lásku? Čo keď čakajú práve na mňa? Vyhodili ma zo zamestnania? Nevadí, nájdem si dáku inú prácu. Časté hádky s rodičmi, problémy s kamarátmi. Všetko sa dá vyriešiť. Dáko bolo a dáko bude. Čo keď to vyriešim jednoduchým spôsobom? Spácham samovraždu. Skočím z mosta a je po probléme.
Neboj sa, ešte sa nechystám napísať rozlúčkový list, vydýchnuť posledný krát a nechať sa zahrabať pod čiernu zem. To by bolo zbytočné. Možno by som potešil pár neprajníkov, ale sklamal by som veľa iných. Život nie je prechádzka ružovou záhradou, ale vojna. Vojna v ktorej chcem bojovať ďalej a nemienim sa ešte vzdať. Chcem ešte ,rozdávať úsmev, rany, občas napísať príspevok na blog, dýchať tento zamorený vzduch, piť chlórovú vodu, niečo sa naučiť a niečo zo seba dať.
Samovražda nič nerieši. Rodičia Ti dali život, lebo ti ho chceli dať. Dúfam že ich nechceš sklamať? A má Ti ho zobrať smrť. Ona raz príde, nevolaj ju dopredu a nehádž sa jej zbytočne do náručia. Nič tím nezískaš a žiaľ iba stratíš. Stratíš všetko. Rodinu, kamarátov, život. A dúfam, že to berieš takto aj Ty? Každá prekážka sa dá zdolať. Či ju už preskočíš, alebo obídeš, len sa jej nezľakni. Život je ťažký, ale aj tak je krásny. Preto si ho váž.
[10:46:52] rybar24: Rozlúčkový list
Žijem si svoj život. Život ktorý mi možno niečo dá a niečo zoberie. Dýcham vzduch a pijem vodu, jem aby som prežil. Ale prečo? Veď som nikto, som iba človek, zrnko v mori, hviezda na nebi. Som bútľavá vŕba, kde sa chodia iní vyplakať. Vŕba ktorá vstrebe všetko, plač, radosť, slová. Aj rany sekerou. Chceš ma zoťať? Nech sa páči. Moje konáre mi ničí vietor a moje listy opadajú každý rok. Ničia ma ľudia, zvieratá, ale stále som ešte tu. A dúfam že tu ešte dáky ten čas pobudnem.
Keď sa prechádzam po ulici, sledujem pohľady ľudí, počúvam ich slová a skúšam rozlúštiť ich myšlienky. Aj oni hodnotia iba zovňajšok. Hodnotia moju tvár, postavu, oblečenie. Vidia človeka. Ale nevidia jeho vnútro. Nevedia aký je, nepoznajú jeho pocity, myšlienky, nepoznajú jeho život. Žijeme v dobe, v ktorej je dôležitejšia telesná krása nad duševnou. Neobliekam sa podľa módnych katalógov a nepoužívam značkové parfumy. Ale mne to nevadí. Nehanbím sa za to, že chodím po ulicu v montérkach, že môj účes je nemoderný. Nemám na tele žiadne tetovanie, nemám v uchu náušnicu, neuznávam pitie alkoholu a čudujem sa ľuďom ktorí fajčia cigarety. Asi som nenormálny, ale je to tak.
Neprispôsobujem sa masám a žijem si svoj život. Preto že pijú všetci okolo mňa, musím aj ja? Ja nemusím. Nehanbím sa za to, keď sa pozdravím staršiemu, prípadne pomôžem prejsť starému človeku cez cestu, pomôžem babičke odniesť nákup, alebo uvoľním miesto v autobuse. Ľudia ma musia brať takého, aký som. A našťastie ma aj tak berú. Či sa im to páči, alebo nie. Jedni mnou opovrhujú a druhí ma chvália
Beriem život taký ako je. Beriem jeho plusy, aj mínusy. Nevraciam sa k minulosti a nerozmýšľam o budúcnosti. A načo? Žijem práve teraz, v reálnom svete. Svete v ktorom nikdy neviete čo bude za sekundu, minútu, hodinu. Padne na mňa klavír, otrávia ma, unesú ma mimozemšťania, prepadnem sa pod zem, znásilnia ma, zrazí ma auto a možno spácham samovraždu? Ale to nevadí. Mám teraz ostať zabarikádovaný v byte, nechodiť von, prestať byť v kontakte s ľudskou rasou? Mám sa uzavrieť sám do seba a mať zo všetkého strach? Žiť v strachu, obavách, v temnote? A načo? Čo by som mal potom zo života? Asi nič. Nie som múdry, ani pekný. Ale som človek. Človek ktorý možno zmení svet, získa Nobelovu cenu, budem slovenským prezidentom, prvým človekom na Plute. Je to smiešne, ale je to možné. Treba snívať. Alebo skončím nezamestnaný, sám, nikto o mňa nezakopne a ani pes po mne nezašteká a na mojom pohrebe bude iba kňaz a hrobári. Ale to nevadí. Dáko skončiť musím.
Už teraz som toho dokázal veľa, sebe aj iným. Niekomu som ublížil, inému som pomohol. Pocítil som lásku, bolesť, sklamanie. Spoznal som ľudí a ľudia spoznali mňa. Nie som už nikto. Zostanú tu po mne stopy, vydýchaný vzduch, slová, myšlienky. Už teraz zostanem v srdciach ľudí. Nie navždy, veď na všetko sa raz zabudne. Ale budem sa snažiť, aby som v nich zostal čo najdlhšie.
Všetci máme problémy. Či už v rodine, v sťahoch, v práci. Zle som zmaturoval, mám zlé vysvedčenie, nespravil som skúšku? Veď všetci nemôžu byt múdry, nepodarilo sa teraz, podarí sa možno o rok. Opustila ma manželka, priateľka mi dala „košom“? Veď koľko ľudí čaká na lásku? Čo keď čakajú práve na mňa? Vyhodili ma zo zamestnania? Nevadí, nájdem si dáku inú prácu. Časté hádky s rodičmi, problémy s kamarátmi. Všetko sa dá vyriešiť. Dáko bolo a dáko bude. Čo keď to vyriešim jednoduchým spôsobom? Spácham samovraždu. Skočím z mosta a je po probléme.
Neboj sa, ešte sa nechystám napísať rozlúčkový list, vydýchnuť posledný krát a nechať sa zahrabať pod čiernu zem. To by bolo zbytočné. Možno by som potešil pár neprajníkov, ale sklamal by som veľa iných. Život nie je prechádzka ružovou záhradou, ale vojna. Vojna v ktorej chcem bojovať ďalej a nemienim sa ešte vzdať. Chcem ešte ,rozdávať úsmev, rany, občas napísať príspevok na blog, dýchať tento zamorený vzduch, piť chlórovú vodu, niečo sa naučiť a niečo zo seba dať.
Samovražda nič nerieši. Rodičia Ti dali život, lebo ti ho chceli dať. Dúfam že ich nechceš sklamať? A má Ti ho zobrať smrť. Ona raz príde, nevolaj ju dopredu a nehádž sa jej zbytočne do náručia. Nič tím nezískaš a žiaľ iba stratíš. Stratíš všetko. Rodinu, kamarátov, život. A dúfam, že to berieš takto aj Ty? Každá prekážka sa dá zdolať. Či ju už preskočíš, alebo obídeš, len sa jej nezľakni. Život je ťažký, ale aj tak je krásny. Preto si ho váž.
som len prvé vety prečítal a už som dalej ani nečítal :D :D :D
http://vasso.blog.sme.sk/c/13001/Rozluckovy-list.html
http://vasso.blog.sme.sk/c/13001/Rozluckovy-list.html
jezo to
rumpil [del]
tak to by som chcel vedit kde sa da taketo nieco stiahnut. dost kvalitne a moc neverim ze to je vytvor rybara :). Je to precitene a napisanei nieco takehoto musleo trvat dost dlho.
Mapec [del] to
jezo
jasne, ze to rybkov vytvor nieje. niektore veci na neho ani nepasuju :-)
nezaprie sa. Nic bez cudziej roboty nespravi :)
(edited)
(edited)
ROFL :D
Padne na mňa klavír, otrávia ma, unesú ma mimozemšťania, prepadnem sa pod zem, znásilnia ma, zrazí ma auto a možno spácham samovraždu?
Padne na mňa klavír, otrávia ma, unesú ma mimozemšťania, prepadnem sa pod zem, znásilnia ma, zrazí ma auto a možno spácham samovraždu?
hento keby mal take dlhe rybka písat tak to by si asi skor dal zavrtat do kolena :D ctrl+c a potom ctrl+v bolo jednoduchsie :D
(edited)
(edited)